Nie nutne nablýskaná, napriek tomu kúzelná. Divákom aj novinárom na Premier League
Niektoré kluby Premier League sú celosvetovou značkou, ostatní hrajú kľúčovú rolu v rozvoji miestnych komunít, jednotlivých miest alebo určitých oblastí. Spolu ale vytvárajú nezameniteľné kúzlo najlepšej futbalovej ligy na svete. V prvom diele reportáže z mojej cesty do Anglicka vás prevedú zápasovým dňom v Selhurst Parku, kde domáci Crystal Palace privítali Fulham.
Na juh Londýna prichádzam vlakom dve hodiny pred výkopom zápasu. Malebná, ale časom poznamenaná stanica je síce krásna na pohľad, ale na taký nápor ľudí nie je stavaná. Spolu s ostatnými sa tak tlačím v stiesnenom podchode v nekonečnom rade. Skupinka mladých fanúšikov Eagles (Crystal Palace) vedľa mňa pohotovo využíva čas a na svojich telefónoch naklikávajú stávky na zápas. "Jasná jednotka, vyhráme o dva góly,” hovorí sebaisto jeden z nich.
Po desiatich minútach sa dostávam zo stanice do ulíc, kde sa nechávam unášať davom. Cesta na štadión vedie typickými anglickými kulisami. Ľudia sa tlačia v úzkych uličkách lemovaných tehlovými domami, schátranými skladmi alebo podozrivo pôsobiacimi putykami, ktoré sú do posledného miesta obsadené predovšetkým fanúšikmi Eagles. Snáď každý z nich má v ruku pivo a vzduchom sa nesie vôňa grilovaných klobás.
Po kľučkovaní v nie moc bezpečne vyzerajúcich uličkách po boku fanúšikov v červeno–modrých dresoch a šáloch sa predo mnou v diaľke tyčí hlavná tribúna štadióna Selhurst Park. Ľahko prehrdzavelá strecha zakrýva tehlový plášť štadióna, ktorý skvelo zapadá do svojho okolia. Medzitým čo obdivujú stavbu z roku 1924, sa ku mne približuje starší pán v otrhanom šedom kabáte. “Nazdar šéfe, nechceš zápasový šál,” pýta sa a rozťahuje ruky, na ktorých má zavesených asi dvadsať kusov tovaru. S vďakou odmietam a snažím sa nájsť vchod na novinársku tribúnu.
Dav ľudí sa medzitým rozširuje do jednotlivých radov smerujúcim k úzkym turniketom. V maximálne pol metra “širokých” priechodoch sú namontované staré železné turnikety, ktoré sa rozpohybujú a vydajú škrípavý zvuk hneď po tom, ako fanúšik naskenuje vstupenku. “Tak ten sa tam nevlezie,” hovorím si, keď má “pascou” prejsť dobre živený fanúšik domácich.
Mňa sa tento klaustrofobický zážitok našťastie týkať nebude. Mierim totiž k vstupu pre novinárov, ale v krátkom okamihu sa zarazím. Po mojej pravej ruke sa totiž na celú ulicu pred štadiónom pozerá Wilfried Zaha. Konkrétne jeho mural, mimoriadne dobre vydarená maľba, ktorá sa vyníma na stene jedného z priľahlých domov. Malý klub, veľkí hrdinovia. Vyvolení, ktorí sú pre fanúšikov už navždy legendami, hoci týchto Palace pred sezónou opustila.
Konečne nachádzam vstup pre novinárov a mierim do tlačového centra. Skromná miestnosť s niekoľkými stolmi je naplnená zástupcami médií, ktorí ustavične ťukajú do klávesnice. Ja chcem byť ale čo najskôr na tribúne. Trochu s prekvapením zisťujem, že vstup na novinárske miesta vedie cez turnikety pre ostatných fanúšikov. Takže si tie kolotoče nakoniec užijem tiež.
Útrobami štadióna, v ktorých asi sto ľudí čakalo pred tromi výčapmi s nealkoholickým pivom, sa niesol neutíchajúci šum zaryto diskutujúcich fanúšikov. Predieram sa medzi nimi a odrazu vidím ihrisko. Moje miesto je až úplne hore a od sedačiek ostatných ľudí sa líši len tým, že je pred ním namontovaná doska, aby ste rozumeli, stolček. Na ňom má niekoľko fanúšikov odložené pivo a vôbec ich netrápi fakt, že si nemám kam položiť svoj notebook.
Vedľa mňa diskutujú dvaja starší fanúšikovia, z ktorých rozhovoru som pochopil, že tieto miesta im patria už niekoľko rokov. Preberajú rodinné záležitosti, výsledky v nižších súťažiach a tiež nasledujúce zápasy ich klubu. Zrazu ale prestanú hovoriť, pretože na ihrisko prichádzajú oba tímy. Ich nástup sledujú po očku aj na obrazovke zavesenej na zdobenej železnej konštrukcii tribúny. “Let's go!”
O Selhurst Parku sa hovorí, že sa na ňom fandí najlepšie v lige. A v mojich očiach svojej povesti aj pri bezgólovej remíze štadión rozhodne dostál. Oba fanúšikovské tábory sa neustále prekrikovali a fandili až do poslednej sekundy. Na rozdiel od ostatných kotlov v Anglicku používajú domáci ultras aj bubon, ktorý fandeniu dodáva grády. Tie už ale nemalo samotné stretnutie, ktoré nemalo moc šancí. S ostatnými fanúšikmi sa po záverečnom hvizde vydávam smerom k východu. “Vidíme sa o dva týždne,” hovoria si páni, ktorí sedeli vedľa mňa.
Dav ľudí po ceste k východu mieri do novo vystavaného fanshopu, ktorý svojim moderným vzhľadom do areálu štadióna akoby ani nepatril. Tam sa musím pozrieť. Dlhý rad zákazníkov sa tiahne až k vstupným dverám a v malej miestnosti sa nedá skoro hnúť. “Tati, ja chcem ešte túto šiltovku,” prosí malý chlapec otca už s plným košíkom.
Najväčší zážitok na mňa ale čakal po tlačovkách manažérov. Schádzam zo schodov a zrazu sa primotávam medzi partiu chlapov v zlatých mikinách s logom Fulhamu, ktorí mieria k pristavenému autobusu. “To sú predsa hráči,” pomyslím si a neverím svojim očiam. Andreas Pereira, Raúl Jiménez a tiež Marek Rodák. Rýchlo si ma ale všíma sekuriťák, ktorý pohybom ruky naznačuje, že moja cesta vedie inde. Týmto nevšedným zážitkom pre mňa končí prvý zápas víkendu. A aj bez gólov to bol parádny zážitok.